Nemusí to být Žid
rozhovor se Slavojem Žižkem

V roce 1994 byl publikován rozhovor, který se Slavojem Žižkem vedla argentinská psychoanalytička Josefina Ayerza, zakladatelka kulturního periodika Lacanian Ink. Aktuálnost rozhovoru je dána tím, že Žižek se v něm vyjadřuje k závažným etickým otázkám doby, jež mají svůj přesah k dnešku. Žižek na pozadí „spinozovského charakteru“ pozdního kapitalismu brilantně analyzuje projevy intolerance a rasismu jako nebezpečnou směs nostalgie a cynismu a provokativně nahlíží i otázku náboženského fundamentalismu. Čtenářům Tvaru nabízíme rozhovor ve slovenském překladu Petra Takáče.

JOSEFINA AYERZA: Súčasný politický diskurz, poznamenaný udalosťami ako premena tradičných komunistických vzorcov, by mal dávať súčasným signifikantom nový význam. Aké rečové akty fungujú v tomto kontexte?

SLAVOJ ŽIŽEK: „Tvrdo pracuj“: návrat kapitalistických hodnôt. „Každý sa môže stať bohatým, vrátane teba.“ Zoberme si thatcherizmus v Anglicku. Aký je thatcherovský sen? Vraj tvrdou prácou zvíťazíte; šťastie je za rohom. Ľavicový protiútok z Labour Party samozrejme tvrdí, že to je ilúzia, len niektorí z nás sa môžu stať bohatými; väčšina z nás nezbohatne. Nechápu, že identifikácia, ktorú priniesol Thatcherovej diskurz neznamená, že budete naozaj bohatý, skôr ponúka možnosť identifikovať sa s niekým, kto by mohol zbohatnúť ako ďalší. Bohatstvo bolo hneď za rohom... možno.

JA: Identifikácia je dostatočná na to, aby ste tvrdo pracovali, konkurovali a podobne, no stačí to na úspech?

SŽ: Áno, stačilo to; bolo to dokonca potvrdené sociologickými výskumami. Ľudia skutočne uvideli, že by im stačilo žiť s vedomím, že možno keby − obyčajnou možnosťou, ak by – „tohto roku moja malá firma skrachovala, no ak budem budúci rok tvrdo pracovať... možno budúci rok, ak to budem skúšať znova a znova, uspejem.“ Identifikovať sa s touto možnosťou stačí na úspech. Aby samotná možnosť priniesla uspokojenie, musíte sa už nachádzať v spinozovskom univerzálnom poli signifikanta.

JA: Mohli by sme to nazvať možnosťou určitej slasti (jouissance), v lacanovskom zmysle slova?

SŽ: Áno, je to určitý druh identifikácie s jouissance. Samotný signifikant poskytuje jouissance, samotný signifikujúci aparát poskytuje jouissance. 

JA: Prečo by návrat kapitalistických hodnôt so sebou prinášal spizonovské pole signifikanta?

SŽ: Iba na spinozovskom pozadí môžete mať tento typ paradoxu, kde už samotná možnosť uspokojenia funguje ako skutočné uspokojenie, takže nemusíte prejsť k skutočnosti. Povedzme, že sa podmienka možnosti vzťahuje k poľu. 

JA: Ak možnosť znamená pole, kde sa nachádza to nemožné alebo ten rušivý prvok?

SŽ: Čosi, čo by sme mohli nazvať kantovskou odvetou, sa objavuje práve v postavách ako Saddám.

Husajn. Povedané jednoducho, tieto postavy radikálneho zla sú pre mňa symptómom. Sú tým návratom vytesneného. Ako je vo fantáziách neskorého kapitalizmu zobrazovaný nepriateľ? V dnešnej vládnucej ideológii – inými slovami, vo veľkých médiách – má vytváranie nepriateľa dva ciele. Prvým je fanatický, iracionálny fundamentalizmus, čo je samozrejme dôvod, prečo Západ stále bol a je posadnutý islamským fundamentalizmom. Tento fundamentalizmus je práve tou kantovskou odvetou radikálneho zla. Mimochodom, nehovorím, že toto má naozaj niečo spoločné so skutočným islamom.

JA: Akým druhom zla je Saddám, keď vypustil ropu do vodných zdrojov a zabil tak zvieratá, zničil prírodu?

SŽ: Pre Západ je to šok. Nebolo racionálne, čo Saddám spravil počas vojny v Perzskom zálive. Bolo to radikálne, takmer etické zlo. V tomto tekutom fantazijnom univerze Západu sú taktiež Japonci zobrazovaní ako istý druh fanatického, démonického zla. Čo mi však prekáža, je rýchlosť s akou býva nasadzovaná táto vrstva fanatického fundamentalizmu. Pamätám si, keď pred pár rokmi začínali niektorí ekológovia brániť rúbaniu veľkých sekvojí. Zistili, že keď do stromov dajú veľké klince, bude nemožné ich spíliť. Elektrické píly sa nedokázali dostať cez klinec a stromy boli zachránené. Ekológovia boli označení za „eko-teroristov“. To vo mne vzbudzuje podozrenie. 

JA: A ten druhý cieľ?

SŽ: Tu prichádzam k svojej ďalšej téze. Niet divu, že vo filozofii myslitelia ako Louis Althusser a Michel Foucault, ako aj Gilles Deleuze, boli tak posadnutí Spinozom. V tomto návrate k Spinozovi však nevidím čosi veľmi revolučné. Súčasná filozofia si je vedomá toho, o čom sme práve diskutovali, teda tých spinozovských čŕt súčasnej spoločnosti. Mám nedôveru voči tomuto typu etiky, presadzovanému univerzálnym poľom signifikanta. Aký druh etiky implikuje? Je to v podstate etika ne-identifikácie. Vraví, ostaňme slobodní, neidentifikujme sa priveľmi, je tu viacero subjektových pozícií a musíte si obnoviť svoju osobnosť, nemajte žiadne trvácnejšie záväzky, nestotožňujte sa, nanovo sa vytvárajte, atď. To by bola tá neskorá spinozovská etika.

V tomto type etiky rozvinutej v posledných dvoch Foucaultových knihách, ktoré navrhujú istý model (Starosť o seba, Užívanie slastí) nie je nič subverzného. Myslím si, že Foucaultova etika perfektne sedí do univerzálneho spinozovského signifikantu neskorého kapitalizmu. Dokonca i v každodennej politickej skúsenosti, keď vytvárame nepriateľa, volíme si za nebezpečného toho, kto sa identifikuje príliš. Opakuje sa to často; dokonca dekonštrukcionisti to zvyčajne formulujú takto: „Nepriateľ nevidí, ako je každá identifikácia vytváraná.“

 
Ze slovenštiny přeložil Peter Takáč. Zbytek rozhovoru najdete v č. 1/2014