Prepojenie na život, na neustály pohyb, na akciu a reakciu

Elektronická literatura je když... 

Jak bys představila svoji tvorbu člověku, který nikdy neslyšel o elektronické literatuře, digitální poezii nebo transmediálním umění a neví, co si pod těmi pojmy představit?

S tým mávam problém, tomu človeku sa totiž počas rozhovoru s narastajúcim časom zreničky stále rozširujú a potom povie, že si to pozrie, ale či skutočne, to neviem a nasleduje ďalších 13 otázok. Elektronická literatúra je literárne dielo, ktoré naplno využíva možnosti a kontexty digitálneho zariadenia (ako interaktivitu, multimedialitu, generatívnosť a akékoľvek procesy, ktoré sa dajú algoritmizovať) a je cez toto zariadenie (počítač, tablet a iné) tvorené, šírené a čítané. Digitálna poézia je principiálne to isté, ale poézia. Adjektíva elektronická a digitálna fungujú synonymicky, hoci elektronická poníma trochu širšie spektrum. Transmediálne umenie je také, ktoré funguje naprieč viacerými médiami, pričom tie médiá nemajú rovnaký obsah, ale spoločne rozvíjajú (vzhľadom na špecifiká, ktoré dané médium umožňuje) jednotiacu tému.

Existuje nějaká „předdigitální“ poezie Zuzany Husárové? Jak se to přihodilo, že jsi začala zkoumat a vytvářet tento typ literatury?

Čo sa týka slova „preddigitálna“, asi tým myslíš písanie na obrusy, servítky, bielizeň, steny... Ako 18, 20-ročné dievča som si niečo niekam zapisovala, ale poéziou by som to nenazvala. A teraz k príhodám:

  výskum sa mi prihodil počas doktorátu v Ústave svetovej literatúry SAV pod vedením Dr. Bogumiły Suwarové, v rámci ktorého som písala dizertačnú prácu na tému elektronickej literatúry a jej rôznych aspektov

  tvorba sa mi prihodila, keď som doktorát skončila a trochu som sa rozviazala. Bez toho výskumu by som pravdepodobne nič nezačala tvoriť, tvorba a výskum sú u mňa veľmi silno previazané.

  obe tieto činnosti sa mi prihodili relatívne nedávno, a tým, že som skúmala „neknižnú“ literatúru, bolo mi prirodzené začať „neknižne“, knihu (ako tradične nazerané „preddigitálne médium) som skúsila až po iných médiách: po digitálnom médiu, vizuálnom zobrazení, zvukovej stope, videu, performancii.

Počátky digitální poezie, alespoň podle Chrise Funkhousera, sahají až na konec padesátých let dvacátého století. Už více než padesát let se lidé snaží tvořivě křížit svět poezie a svět počítačů. Proč? Co je na tom setkávání slova a stroje (pro tebe) vlastně tak vzrušující? Je počítač víc než stroj?

Fascinuje ma fluidita, nestálosť, premenlivosť textu, možnosť práce s viacerými symbolickými systémami. V knižke, rovnako ako v elektronickej literatúre funguje komunikácia s recipientom. V knihe je ten komunikát najčastejšie nehybný (ak sa nerozprávame napr. o „pop-up“ knihách) a v digitálnom texte je jeho pohyb väčšinou závislý od interakcie čitateľa. Ide tu o interakciu, ktorá nie je „triviálna“ (ako sa to v teórii označuje, čiže nejde o obracanie stránok a hýbanie hlavy a očí) a o čitateľskú funkciu, ktorá podľa teoretika Espena Aarsetha presahuje interpretačnú funkciu (tú zdieľa čitateľ média knihy s čitateľom e-lit). V elektronickej literatúre väčšmi vnímam prepojenie na život, na neustály pohyb, na akciu a reakciu. Je tam prezentovaná aj „fyzičnosť“ slova, ktorú elektronická literatúra prebrala z konkrétnej poézie, zo zvukovej a kinetickej poézie, ale vzájomne ich špecifiká prepojila. Slovo funguje v e-lit ako nejaká vibrujúca hmota, ktorej poetika je aj v tom aspekte vibrácie. V knihe je nutné danú vibráciu „text-slovo-obrazu“ udusiť a primačknúť na stránku, aby sa (v nádeji) zase rozohrala v mysli čitateľa. V e-lit ten „drastický“ krok robiť nemusíte. Je počítač viac než stroj? Asi podľa toho, čo s ním jeho vlastník robí. Môj Džin je viac.

Kontexty a publika 

Někdy je elektronická literatura apriorně odmítána s odůvodněním, že už nejde vlastně o literaturu, protože vede často spíše ke hře a interakci, nikoli ke čtení. Ba dokonce, že je mylné si myslet, že čtenáři mají chuť zapojovat se aktivně do vzniku díla, protože jejich zájmem je pouze poslouchat příběhy či básně. Setkala ses s tím taky?

S týmito skvostami nie, so mnou sa takíto „seriózni“ ľudia asi veľmi nerozprávajú. Mne uvádzali iný argument, že počítač nevonia. A tiež som sa dopočula, že tým, že propagujem elektronickú literatúru, tak si prajem smrť kníh. Ľudia by mali naozaj prestať s týmto klapkovým vnímaním sveta a pripustiť variabilitu a diverzitu prístupov, funkcií, aktivít, etc. Elektronická literatúra predsa neexistuje iba na internete a v dnešnej dobe sú dlhé príbehy skôr výnimkou (elektronická literatúra nie je synonymom e-bookov), ona existuje aj v galerijnom priestore, kde ľudia chcú hmatať veci a interagovať, aj na tablete, kde funguje posúvanie sa príbehom cez dotyk, a kde bola Alice for the iPad hitom. Mňa teda nikto nepresvedčí, že ľudí aktívne fungujúcich v súčasnej kultúre, ktorú definuje gamifikácia a ludifikácia, je ťažké zapojiť a zaktivizovať. Samozrejme, že rada čítam knižky, pri nich nemusíte nič „mačkať“ (ak nečítate Barthovo Coming Soon!!!), ani si namáhať oči, ale e-lit nie je a nechce byť alternatívou knihy. Predstavuje inú formu básnickej výpovede alebo rozprávania, ale nechce nahradiť knihu.

Nedávno v Čechách reagoval básník Petr Král posměšně na rozhovor s Ondřejem Buddeusem, kde Ondřej mluvil o své inklinaci ke konceptuálním postupům v poezii. Řekl o něm, že nosí stoleté vousy, tedy že volá po něčem pouze zdánlivě novém, co už tu dávno bylo. Setkáváš se s podobnými reakcemi na neoavantgardní, konceptuální či experimentující postupy v v tvojí tvorbě i na Slovensku či v zahraničí?

Nie, holím sa. U nás je tá experimentálna tradícia písania pomerne bohatá a celkom začlenená aj do toho novodobého kánonu, čiže s týmto som sa v rámci knižnej podoby nestretla. Tá elektronická literatúra ako taká je pomerne nová (odhliadnuc od generovaných textov, prvý z ktorých naprogramoval Christopher Strachey v roku 1952), obzvlášť keď vnímame jej multimediálnu podobu. Navyše, my netvoríme tie staršie podoby elektronickej literatúry: nikdy som nevytvorila textovú počítačovú hru, hypertextovú fikciu, ani Flashovú kinetickú báseň. Čiže nikto mi nemôže povedať, že prebúdzam „krakena“, ktorý spí/nespí. S Ľubom fungujeme skôr v kontexte postdigitálneho umenia než toho digitálneho. Sme súčasťou svetovej komunity elektronickej literatúry a tvoríme nové veci aj v tomto kontexte. Vystupujeme na festivaloch v zahraničí (Londýn, Paríž, Krakow atď.), diela mávame v zahraničí vystavované (Boston, Denver, Londýn). Boli sme prví autori, ktorí na elektronickú literatúru využili Kinect a zatiaľ som tiež podľa mojich informácií prvá v tejto skupine, ktorá používa Leap Motion na tvorbu a performovanie.

Nedávno som vystupovala na Universität für angewandte Kunst vo Viedni so svojou zvukovou poéziou a po tom večeri mi jeden mladý básnik povedal, že mu príde veľmi zaujímavé, ako využívam nové technológie, kombinujem ich s (neo)avangardnými technikami (rozbité slová, noise, glitch, hrdelné zvuky, krik...), ale, že to je celé krásne, zároveň mrazivo-temné, a že sa s takým niečím v germánskom kontexte ešte nestretol. Inde mi zase povedali, že sa im nepáči, že to mám v tom celku pekné... Mne sa nechce používať techniky tradične spojené s revoltou pre revoltu (to je to, v mojich očiach „vousaté“). Revoltovať treba (stále je pre čo bojovať), ale inak, využívajúc systém samotný a rozumom, nie silou ani prvotným pudovým zaslepením. A občas aj cez, pre naše básnické zmýšľanie temer tabu, pojem ako krása, veď poézia je performance (aj v obleku à la Vanessa Place, aj v štýle Gurlesque).

Někdy na mě tato mezinárodní scéna působí trochu zapouzdřeně – autoři projektů elektronické literatury jsou velmi často zároveň teoretiky pro tuto oblast literatury. Vzniká tak uzavřený kruh tvorby a (auto)interpretace elektronických literárních děl. Kdo tvoří vlastně publikum elektronické literatury? Dá se to vůbec stanovit?

Ta scéna chce byť otvorenejšia a začína sa jej to väčšmi dariť narastajúcimi rokmi, počtom autorov, študentov atď. Zviditeľňuje sa aj nárastom používania tabletov, a tým vstupom elektronického textu aj do komerčnej sféry zábavy (nielen akademického prostredia). Je ťažké stanoviť publikum, pretože okrem tých, čo vedia, že čítajú elektronickú literatúru (študenti daného odboru, znalá verejnosť, kritici), sú aj takí, čo ju čítajú, ale nevedia, že je to elektronická literatúra. Teraz tvorím s Andy Campbellom dielo Broken House, ktoré je elektronickou literatúrou a zároveň digitálnou hrou. Recipienti možno nebudú žáner riešiť vôbec. Myslíš si, že koľko detí a dospelých, čo na tablete prechádzajú digitálnymi multimediálnymi príbehmi s interakciou pomocou dotyku by tieto diela, okrem škatuľky „Play Tales“ a iných obdobných, nazvalo elektronickou/digitálnou literatúrou?

Připravil Karel Piorecký. Zbytek rozhovor najdete v Tvaru 6/2014

Zuzana Husárová se narodila v roce 1983 v Bratislavě, kde nyní také žije. Doktorské studium se zaměřením na elektronickou literaturu absolvovala v Ústavu svetovej literatúry SAV, v roce 2011 působila jako stipendistka na MIT v Cambridge. Na Univerzitě Komenského v Bratislavě pracuje jako amerikanistka a vede zde kurzy o americké literatuře 20. století a kreativní psaní s využitím nových médií. Elektronickou literaturu a digitální fikci vyučuje na Masarykově univerzitě v Brně. Je autorkou děl elektronické literatury, multimediálních performancí, zvukové poezie a transmediálních projektů. Knižně publikovala sbírky experimentální poezie liminal (anglicky 2012, slovensky 2013) a lucent (2013). Společně s Bogumiłou Suwarovou vydala soubor literárněvědných studií V sieti strednej Európy. Nielen o elektronickej literatúre (2012). Elektronická díla jsou dostupná z webu http://www.zuz.husarova.net.