Gib I. Mihăescu: Ruska. Z rumunštiny přeložila Jitka Lukešová. Havran, Praha 2012

Čo povie súčasnému čitateľovi slovo Ruska? Určite nie málo... Ani dnes, najmä keď sa s ním denne stretávame a pritom nám jeho rôzne obmeny trčia v pamäti ako memento. Má to memento len jediný význam? Pozrite sa na tie štíhle mladé bytosti, ktoré sa okolo nás mihajú, aby nás presvedčili o realite multikultúrneho sveta. Ako by dnešné stelesnenie bytosti zvanej Ruska vnímal rumunský spisovateľ Gib I. Mihăescu, ktorý napísal román Ruska v roku 1933? Asi inak, hoci aj vtedy, keď román vyšiel v Rumunsku, malo slovo Ruska veľmi silný obsah. Najmä vo vnímaní Rumunov, ktorí sa nikdy nedokázali s ruskou nadvládou zmieriť a v ktorých pretrváva voči Rusom silný nepriateľský osteň.

Nie náhodou sa dej románu odohráva v Besarábii. Kde inde by románová postava a predstava Rusky, opradená mýtmi a asociáciami s dianím celého 20. storočia mohla vzniknúť? Besarábia je bývalé historické územie Rumunska, ktoré raz patrilo do Rumunska a inokedy do Ruska. Žije tu početná rumunská populácia, hovorí sa po rumunsky a mnohí rumunskí klasici pochádzajú práve odtiaľto. Po prvej svetovej vojne sa Besarábia stala súčasťou Rumunského kráľovstva a na jej územie boli vyslané rumunské vojenské jednotky.

Vojenská posádka na východných hrani­ciach Rumunska s Ruskom na rieke Dnester po prvej svetovej vojne. Ozbrojené hliadky rumunských vojakov čakajúce cez deň i po nociach na pašerákov, no hlavne na utečencov, ktorých prevádzači ilegálne dostávajú do Rumunska. Rumunskí dôstojníci, radoví vojaci, miestni obyvatelia, Rumuni i Rusi, na rozľahlom a málo obývanom pohraničnom území kdesi na juhovýchode Európy, na nížine, porastenej lužnými lesmi, ktoré sa striedajú s bažinami, kde brehy pomaly klesajú do rieky a kde sa v lete objavuje jeden brod za druhým. Najlepšie je však prevádzať v zime, keď celý kraj zapadne závejmi snehu a rieka zamrzne.

Román je krátkym výsekom zo života poručíka Ragaiaca, ktorého na dva roky prevelili strážiť východné hranice na rieke Dnester. Sme po revolúcii z roku 1917 a hranice sú ešte stále dosť priepustné. Vojenské posádky môžu dovoliť vstup utečencom, ktorí majú príbuzných v Rumunsku alebo hovoria po rumunsky. Väčšinou sa však cez rieku dostávajú zúbožení, otrhaní a vyhladovelí ruskí utečenci. A tých vojenská stráž posiela naspäť.

To všetko je však iba rámcom dramatickej akcie – čakanie poručíka Ragaiaca na Rusku. Ragaiac je typický ľahtikársky dôstojník, ale je vzdelaný a sčítaný, pozná dobre francúzsku a ruskú literatúru – Turgeneva, Dostojevského, Tolstoja, Andrejeva a ďalších. Z nej pochádza jeho predstava Rusky – kultivovanej a krásnej ženy, možno aristokratického pôvodu, ktorá má dosť morálnych síl a prostriedkov ujsť z Ruska. Lenže jeho Ruska neprichádza. Keď sa konečne objaví, prejde vedľajším úsekom hraníc, ktorý stráži iný dôstojník, hrubý, nevzdelaný a nekultivovaný vojak, ktorý si ani ne­­­uvedomuje, kto sa k nemu dostal. Poručík Ragaiac sa všetko dozvie až neskoro, keď inšpekcia z hlavného štábu Rusku objaví a pošle naspäť. Ragaiac opäť čaká, na zimu, možno to po zamrznutej rieke skúsi ešte raz. Márne, len falošné stopy. A po Ruske ostane iba husľové puzdro, zatiaľ čo Ragaiacovi ostanú iba predstavy, vidiny a pochybnosti.

Príbeh o čakaní a márnosti ilúzií sa odohráva v čarovnom prostredí. Poručík Ragaiac sa túla na starom vojenskom koni mierne zvlnenou nížinou, návršiami, lúkami, krovinami lužného lesa. V treskúcich zimách je všetko zasnežené a rieka je pevná ako most. A tam sa pred Ragaiacovým zrakom zjavuje postava Rusky, zahalenej dlhým pánskym plášťom, ako sa blíži cez zamrznutú rieku s husľovým puzdrom v ruke. V protiklade k nej stoja reálne Rusky z malých mestečiek a osád, s ktorými Ragaiac zažíva vášnivé erotické dobrodružstvá. Lenže i táto skúsenosť ho vedie do závozu.

Jedným zo zaujímavých momentov je aj fakt, že román po prvý raz vyšiel nie v českom, ale v slovenskom preklade ešte v roku 1935. Preložila ho slovenská prekladateľka Zuzana Dovalová a od tých čias už v preklade nikdy nevyšiel, až teraz.

Keď sa v Bratislave preklad Rusky objavil, recenzií nevyšlo veľa. Dovalová však vzápätí uverejnila výňatky z rozhovoru s jeho autorom Gibom Mihăescom, ktorý urobila počas návštevy v Rumunsku. Navštívila ho v Sasko-nemeckom sanatóriu dr. M. Luthera v Sibiu, kde sa liečil z horúčok a z bolestí hlavy. Mihăescu bol podľa nej živý, pohyblivý, uštipačný a mnohomluvný muž. V živom rozhovore s ním, v ktorom ako píše, bola odsúdená viac počúvať, sa spýtala, do akej miery súviseli „hrdinovia“ románu s realitou. Mihăescu priame súvislosti poprel, no na druhej strane uznal, že životná matéria do románu zasiahla, ale on sám nie je predobrazom Ragaiaca. Zachovali sa aj náčrty listov, v ktorých Dovalovej vysvetľoval literárne pohnútky. Lenže tri týždne po jej návšteve zomrel. V nekrológu (1935) Dovalová píše, že Mihăescu mal navštíviť Bratislavu. Namiesto toho ho však zastihla smrť.

Tieto okolnosti podnietili vznik legendy o vzťahu medzi spisovateľom a prekladateľkou. Dokonca sem tam zaznelo, že práve Zuzka Dovalová by mohla byť tou Ruskou, na ktorú poručík Ragaiac čakal.

Román Ruska sa znovu ocitol v strede záujmu v roku 1943, keď vyšiel v slovenskom preklade román Ion od sedmohradského prozaika Iona Rebreana. Recenziu napísal známy literárny kritik Ivan Kusý. Chválil v nej preklad Rebreanovho románu, pretože v ňom videl významné dielo, užitočné pre slovenské prostredie vďaka jeho realizmu a rurálnej téme. No a buď z potreby oba preklady porovnať, alebo preto, že oba romány preložila Zuzka Dovalová, napísal: „Mihăescova Ruska (...) nebola dielom nijako vynikajúcim, iba odvarom francúzskej módy skoro s pornografickými tendenciami...“ (Elán, 1943, č. 9)

Je otázkou, čo by sme považovali za pornografiu dnes. Asi by sme román Ruska takto neoznačili. Mihăescu analyzuje posadnutosť vidinou či psychiku muža medzi brutálnou vášňou a evokovaním preduchovnelého ideálu. Ragaiacove erotické výboje môžu vyjadrovať aj model života v armáde. Napokon, témy z dôstojníckeho života mali v rumunskej medzivojnovej próze pevné miesto. Nájdeme ich aj v modernej psychologickej próze Camila Petresca. Na Slovensku však zrejme pôsobili neúčelne, ak nie nemorálne. Román Ruska vyjadruje poetiku tej časti rumunskej literatúry, v ktorej príbeh stratil prvoradé postavenie a do popredia vystúpila psychologická analýza duševných stavov a prežitkov. Zaujímavý je aj politicko-historický aspekt Besarábie a problém utečencov z boľševického Ruska. No a nakoniec hlavná otázka, ktorú román nastolil v prvom rade – sila, relatívnosť a nezničiteľnosť ľudských ilúzií. 

Román Ruska preložila známa česká prekladateľka z rumunskej literatúry Jitka Lukešová, ktorá má za sebou nielen celý rad prekladov románov, divadelných hier a básní, ale aj Mihăescových noviel pod titulom Přeludy (1986). Potom sa jej zámerom a snom stal preklad románu Ruska. Ak ho porovnáme s prekladom Zuzky Dovalovej, s prekvapením zistíme, že sa až tak veľmi nelíšia. Ba sem tam, kde to jednoduchšie konštrukcie súvetia dovoľujú, napríklad na začiatku viet, nájdeme takmer rovnaké vyjadrenia. Ironicky povedané: zdá sa, že oba preklady vyšli z rovnakého originálu. Často sa však líšia syntakticky. Z. Dovalová presnejšie zachováva konštrukciu dlhých vetných celkov, zatiaľ čo preklad J. Lukešovej pracuje s nimi voľnejšie a možno preto je taký pútavý a svieži. Plynulosť viet dáva možnosť prežiť naplno prírodné pasáže, ktoré pôsobivo naznačujú prostredie kdesi na konci sveta. Nezastaví sa však ani pri vypätých scénach z búrlivého, miestami až pohoršujúceho spoločenského života poručíka, aby sa nakoniec vždy vrátil k pohľadu do seba, k úvahám o tom, čo a kde je ono čarovné zjavenie Ruska...

A sme tam, odkiaľ sme vyšli. Pekné čítanie, podmanivé...

Libuša Vajdová